Rodičom detí s VPU
MILÍ RODIČIA,
správa o tom, že u Vášho dieťaťa bola rozoznaná niektorá z vývinových porúch učenia (VPU) - dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia – ale najčastejšie ich kombinácia, je správa pravdepodobne nečakaná a nepríjemná. Nepríjemná asi v tom, že zrazu ste postavení pred problém, ktorý ste neočakávali a nie ste naň pripravení.
Spočiatku budete asi prežívať pocity ako šok, strach, zmätenosť, vystrašenosť, obavy, hnev a pod. Budete sa cítiť podvedení, oklamaní, nespravodlivo „potrestaní“. Je to prirodzené a každý odborník ( lekár, psychológ, špeciálny pedagóg i učiteľ ) by mal byť pripravený a očakávať niektoré zo spomenutých reakcií a vedieť adekvátne reagovať. Nemusíte skrývať Vaše skutočné pocity. Pre Vás i Vaše dieťa je veľmi dôležité, aby ste čo najskôr prekonali toto obdobie a začali sa učiť žiť s touto skutočnosťou.
Po istom čase ( záleží na Vás a prístupe odborných pracovníkov, ktorých pomoc ste vyhľadali ) sa začnete pomaly orientovať v problematike VPU – získavať základné informácie, začnete si veriť a tak isto viacej dôverovať i Vášmu dieťaťu.
Najdôležitejšie pre Váš pocit vyrovnanosti a istoty je byť pripravení, že to bude spočiatku veľmi náročné. Budete sa vyrovnávať s tým, že napriek Vašej maximálnej snahe, práce p. učiteľa/ky a obrovskému úsiliu Vášho dieťaťa, nebadať žiadne zlepšenie. Po určitom období práce s elánom a chuťou Vášmu dieťaťu pomôcť, môže prísť obdobie nespokojnosti, zúfalstva, znechutenia a smútku. V týchto chvíľach je veľmi dôležité o týchto pocitoch hovoriť. Zdôverte sa svojmu partnerovi/ke, blízkej osobe či odborníkovi. Pomôže Vám to nájsť rovnováhu a vyrovnať sa s týmito pocitmi. Vývin dieťaťa prebieha v „skokoch“ a i po zdanlivo dlhom čase, keď sa nič nedeje, môže dôjsť k výraznému zlepšeniu „za noc“.
To, že Vaše dieťa má niektorú z VPU je pre Vás všetkých výzvou na nové usporiadanie denného režimu, bude si to vyžadovať pravidelnú prácu pri príprave do školy, ktorá však časovo bude musieť byť obmedzená tak, aby Vaše dieťa netrpelo únavou, nervozitou, prepracovaním. Nezabúdajte, že pri zmierňovaní a postupnom odstraňovaní negatívnych dôsledkov prítomných VPU nie je dôležitý čas, ale pravidelnosť, odľahčená nálada pri cvičeniach či príprave do školy, istota, dôslednosť. Vaše dieťa potrebuje vo Vašej prítomnosti prežívať a cítiť bezpečie a pochopenie. Netrápte sa, že nebudete v každej situácii vždy vzorovým rodičom. Niekedy vybuchnete, či zareagujete tak, ako by ste nemali. Je to normálne a pokúste sa z toho poučiť. Vaše dieťa od Vás očakáva hlavne podporu.
Preto je veľmi dôležité, aby vedelo čo sa deje. Skrývať, odsúvať, či záhadne obchádzať a vyhýbať sa pomenovaniu tohto problému je pre dieťa nepríjemná situácia. Hľadá si potom vysvetlenia samo a tie bývajú často úplne scestné. Nepodceňujte ho a pokúste sa mu čo najskôr citlivo vysvetliť aký má problém a čo pre neho z toho vyplýva. Väčšina detí sa prekvapivo rýchlo s danou skutočnosťou vyrovná. Pokiaľ bude mať vo Vás vzor vyrovnanosti a odhodlanosti problém zvládať a nebrať ho ako „koniec sveta“, rýchlo sa prispôsobí a často dospelých i predbehne. Pri vysvetľovaní sa snažte byť prirodzení, príjemní a kľudní. Malo by z Vás cítiť povzbudenie a nádej. Rozhovor nepripravujte ako niečo strašné, nepríjemné a pod. Nevyberajte kŕčovito, so strachom ten „najvhodnejší“ okamih a ani ho dlho neodkladajte. Dieťa rýchlo vytuší, že sa niečo deje a bude z toho neisté. Pomôcť vám môže i niekto z rodiny alebo odborný pracovník. Záleží na veku, ako budete formulovať to, čo chcete povedať. Buďte však pravdiví, neskresľujte. Vaše dieťa by mohlo strácať vo Vás dôveru, keď sa ukáže, že sú niektoré veci inak ako ste mu tvrdili.
Pozorne počúvajte svoje dieťa, keď nebude rozumieť, opýta sa. Niekedy sa však nebude vedieť opýtať, tak mu skúste pomôcť otázkami, či to chápe, či tomu rozumie, čo si myslí a pod. Snažte sa byť vždy otvorení a bez zbytočných pocitov viny a hanby hovoriť o tomto probléme s príbuznými, známymi.
Podobných rodín ako je Vaša, je mnoho. Je veľmi dobré snažiť sa o stretnutie s rodičmi iných detí s VPU. Takéto stretnutia ( najlepšie pravidelné ) sa môžu pre Vás stať zdrojom podpory, informácií, dobrej nálady, priateľstiev, spoločných akcií. A hlavne sa nebudete cítiť osamotení s týmto problémom. Hľadajte si informácie u odborníkov, čítajte literatúru venovanú tejto problematike.
Nezabúdajte na svoje koníčky a vzťahy s priateľmi. Nechajte si čas na seba. Je to veľmi dôležité pre Vašu psychickú pohodu. To, že sa Vaše dieťa musí vyrovnať s poruchou učenia neznamená, že musíte byť stále pri ňom, riešiť všetky jeho problémy. Okrem iného, sa musí naučiť samostatnosti.
Vaše dieťa potrebuje viac ako iné deti počuť o svojich prednostiach a byť chválené. Pochvalu je dobré presne formulovať. Tak, aby bolo dieťaťu jasné za čo konkrétne ste ho pochválili. Dôležité je chváliť a oceňovať snahu a vynaložené úsilie pri zvládaní školských a iných úloh. Pretože výsledok jeho snaženia nebude, hlavne spočiatku, na takej úrovni ako by sa dalo očakávať vzhľadom na úsilie a venovaný čas i energiu. Svojím správaním ( príkladom, vzorom ) ho učte stanovovať si reálne, uskutočniteľné ciele, aby si mohlo čo najčastejšie zažívať úspech.
Pokúšajte sa učiť dieťa sebahodnoteniu. Tak, aby nebolo k sebe nadmerne sebakritické alebo naopak nekritické vôbec. Len tak mu dáte možnosť vyrásť v sebavedomého človeka s primeranou sebaúctou. A to je pre život najdôležitejšie. Len človek sebavedomý, vážiaci si samého seba, môže prežiť život obohacujúci a obohatenie prinášajúci.
Spolupráca s pedagogickými pracovníkmi na škole, ktorú Vaše dieťa navštevuje, je významným faktorom v pomoci dieťaťu. Učiteľ/ka je po Vás pre dieťa druhou najvýznamnejšou autoritou v jeho živote. Vidieť a vnímať porozumenie a blízky vzťah medzi učiteľom a rodičmi je pre každé dieťa upokojujúce a inšpiratívne. V takejto atmosfére sa všetkým zúčastneným pracuje omnoho príjemnejšie a výsledky sú viditeľné i po relatívne krátkej dobe.
Spracoval: Mgr. Róbert Sabó, liečebný pedagóg DIC Zvolen. Zvolen, 2003