Dyslexia
V roku 1968 Svetová neurologická federácia zostavila skupinu expertov, ktorá vypracovala definíciu dyslexie : „ Špecifická vývinová dyslexia je porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa čítať, napriek tomu, že dieťaťu sa dostáva bežného výukového vedenia, má primeranú inteligenciu a sociokultúrnu príležitosť. Je podmienená porucha v základných poznávacích schopnostiach, pričom tieto poruchy sú často konštrukčného pôvodu. "
Od tej doby sa v odbornej oblasti udialo veľa nového ,ale napriek tomu táto definícia v podstate zostáva v platnosti . Môže slúžiť ako východisko pri diagnostike dyslexie.
Samotné slovo „ d y s l e x i a " je odvodené od gréckeho slova „ lexis ", čo znamená slovné vyjadrovanie, reč, jazyk a predpona „ dys- „ naznačuje, že niečo je porušené, nedokonalé. Dyslexia teda v doslovnom preklade znamená problémy so slovami alebo poruchu v práci so slovami a až v prenesenom zmysle znamená poruchu vo vyjadrovaní prijímaní písanej reči, čiže v čítaní.
Nové návrhy na definíciu dyslexie boli predložené Ortonovou dyslektickou spoločnosťou v USA r.
„Dyslexia je neurologicky podmienená porucha, vychádzajúca z rodinných (rodových) dispozícií, ktoré sťažujú získavanie a spracovanie jazykových informácií. Vyskytuje sa v rôzne silných formách a prejavuje sa problémami v jazykovej recepcii a pri vyjadrovaní, zahrňuje fonologické spracovávanie, čítanie, písanie, pravopis a niekedy aj aritmetiku. Dyslexia sa môže vyskytovať s inými obmedzujúcimi faktormi, ako je nedostatok motivácie, zmyslové postihnutie či nedostatok odborného vedenia alebo podnetov z okolia, avšak nie dôsledkom týchto faktorov. Aj keď je dyslexia celoživotný handicap, včasný a správny zásah prináša u jedincov trpiacich dyslexiou dobré výsledky."
Príčiny dyslexie
Významný krokom pri objasňovaní príčin špecifických porúch učenia sú neuroanatomické a neuropsychologické výskumy posledných troch desaťročí:
1. význam sodium-amytalového testu pred operáciami mozgu - sa potvrdilo, že reč je v ľudskom mozgu, pokiaľ ide o usídlenie v pravej či ľavej hemisfére, určitejšie lokalizovaná ako motorika ruky.
2.sluchovo-dychotický test Kimurovej ( Kanada,1961 ) potvrdil, že ľavou hemisférou sú prednostne spracovávané nielen slová a vety, ale aj slabiky ako fonetické jednotky reči - izolovane vyslovená hláska je však prednostne spracovávaná pravou hemisférou. Z uvedených zistení vyplynulo, že k tomu, aby dieťa úspešne zvládalo začiatky výuky čítania, nie je potrebná vyhranená dominancia jednej hemisféry nad druhou, ale skôr naopak ich dobrá a nerušená spolupráca.
Z týchto predpokladov prirodzene vyplýva otázka prečo je tomu tak, čiže aká je základná príčina dyslexie. Niektoré vodítka k odpovedi poskytujú najnovšie neuroanatomické výskumy - prvý je neuroanatomický rozbor mŕtvych mozgov dyslektikov a druhou je skúmanie rečových funkcií na mozgu pacientov pri neurochirurgických operáciách.
Psychické podmienky pre učenie čítania
Psychologická diagnostika detí trpiacich dyslexiou priniesla dôležitý poznatok, že čítanie nie je podmienené jednou, vnútorne jednotnou schopnosťou, ale skôr funkčnou súčinnosťou celej rady schopností, ako je zrakové rozlišovanie tvarov, sluchové rozlišovanie hlások a slabík, zraková a sluchová pamäť, zmysel pre rytmus, orientácia v čase a priestore, schopnosť analýzy celkov na časti a syntézy častí v celky.
Každý školský predmet kladie určité nároky práve na túto psychickú výbavu dieťaťa. Pokiaľ požiadavka predmetu a „ponuka" psychického vybavenia dieťaťa sú v zhode, dieťa sa učí čítať bez väčších problémov.
V prípade, že základný vzorec schopností dieťaťa je síce normálne usporiadaný, ale zrenie a vývoj týchto schopností prebieha spomalene a oneskorene, v dôsledku celkového spomaleného intelektového vývinu dieťaťa, kultúrnej deprivácie, výchovnej zanedbanosti, dlhodobej choroby alebo iných vnútorných a vonkajších príčin, vzniká nepravá dyslexia, t.j. jednoduchého a nie špecifického oneskorenia vývinu dieťaťa. Tieto deti tiež potrebujú pomoc, ale nie špeciálnu, lebo nie sú dyslektici. Ich školský úspech je celkovo slabý a nie len v čítaní.
V prípade, že základný vzorec schopností pre čítanie ( v dôsledku neuroanatomických a neurofyziologických anomálií, podmienených hereditárne, poškodením alebo inou vývinovou patológiou), je usporiadaný zvláštne, skomolene a nedokonale, a to tak že niektoré významové zložky v ňom nie sú vôbec zastúpené alebo sú zastúpené len v nedostačujúcej miere, dochádza k nesúladu medzi požiadavkami školského predmetu a „ponukou" psychického vybavenia dieťaťa. Porucha môže byť rovnako v štruktúre základného vzorca schopností dieťaťa, ale rovnako aj v dynamike zrenia a vývoja, resp. súčasne v obidvoch rovinách. Rozpoznanie týchto porúch je vecou psychologickej a špeciálnopedagogickej diagnostiky.
Metodika diagnostiky dyslexie
Diagnostika dyslexie nie je ( rovnako ako ostatné poruchy učenia ) otázkou výhradne jedného odboru, ale vyžaduje úzku spoluprácu psychológie, pedagogiky, lekárskych odborov a sociálnych disciplín.
V praxi sa osvedčuje postup, ktorý má zhruba tri fázy:
1. zistiť či v skutočnosti ide o vývinovú poruchu dyslexie ( odlíšiť od pseudodyslexie ),
2. je potrené previesť podrobný rozbor prípadu a zistiť aký má pôvod, aký je jej obraz v danom prípade a aký je stupeň závažnosti,
3. je nutné zistiť všetky okolnosti, ktoré majú význam pre nasledujúcu korekciu a terapie dieťaťa. V prípade porúch učenia je podrobná a zodpovedne vykonaná diagnostika rozhodujúca pre hľadanie východísk každého ďalšieho postupu, aby tie neminuli cieľ, neboli zbytočne zdĺhavé a bez žiadaného efektu.
Diagnostické kroky :
- školská dokumentácia : rozbor školského prospechu: rozdiel medzi slovenským jazykom a matematikou, priebeh problémov a ich trvanie, pedagogická charakteristika vyučujúcich, postavenie dieťaťa v kolektíve triedy a pod.
- rozhovor s rodičmi : rodinná anamnéza a osobná anamnéza dieťaťa , hodnotenie problémov dieťaťa z pohľadu rodiča
- vyšetrenie dieťaťa:
a) úvodný rozhovor zameraný na nadviazanie kontaktu, vytvorenie
dôvernej atmosféry, oboznámenie sa s obsahom spoločnej práce
b) skúška čítania - hlasné čítanie
- rýchlosť čítania
- počet chybne čítaných slov
- kvalita chýb
- porozumenie čítaného textu
- sprievodné správanie dieťaťa pri čítaní.
c) záver skúšky čítania - mal by byť pre dieťa povzbudivý a motivačný
pre ďalšie kroky zamerané na korekciu porúch čítanie alebo terapie.
Vypracovala: Mgr. Veronika Maňková - logopéd DIC Zvolen
Použitá literatúra :
Lechta a kol.: Diagnostika narušenej komunikačnej schopnosti , Vydavateľstvo Osveta, 1995