Špecifické vývinové poruchy učenia - história

Hybnou pákou civilizácie je možnosť prenášať poznatky a skúsenosti z jednej ľudskej generácie na druhú. Z tohto hľadiska vynález písma je epochálnym medzníkom.

Písanie však predpokladá čítanie a obe tieto schopnosti kráčajú ruka v ruke kultúrnymi dejinami ľudstva . Schopnosť písať a čítať bola dlho výsadou len určitej spoločenskej vrstvy a „vzdelanosť" svojim nositeľom v minulosti vždy prinášala spoločenský status poprípade hodnosť. Ideál vzdelania prístupného všetkým tak naliehavo vyslovený J. A. Komenským sa začína uskutočňovať až po zavedení povinnej školskej dochádzky.

Schopnosť čítať a písať je dnes už samozrejmosťou a u väčšiny ľudí patrí k základným atribútom vzdelania. Znamená to, že táto schopnosť sama o sebe dnes už nikoho mimoriadne spoločensky nevyzdvihuje, ale stala sa nutnosťou pre život každého jedinca. Človek, ktorý vie čítať a písať, je všeobecne považovaný za gramotného. Ten, kto túto schopnosť neovláda, je spoločensky v krajne nevýhodnom postavení, pretože čítanie a písanie sprevádza človeka po celý život. Na čítaní a písaní dnes omnoho viac záleží ako kedykoľvek v minulosti, pretože je to najdôležitejšia cesta k získaniu informácií. Vedieť čítať a písať je dnes samozrejmosťou a taktiež nutnosťou.

Čítať a písať sa učíme v škole pod vedením svojich učiteľov. Zaujímavosťou však je, že špecifické poruchy učenia neobjavili učitelia, ale lekári.

Cesta za poznaním špecifických vývinových porúch učenia bola dlhá a plná odbočiek a zákrut. Prvé zmienky sú zachytené už v starovekom písomníctve.

Vlastná história ako prvej z porúch dyslexie sa začala písať, keď francúzsky neurológ P. Broca v roku 1861 objavil isté miesto v čelovom laloku ľavej mozgovej hemisféry, ktoré riadi reč. Poškodenie tohto centra spôsobí stratu schopnosti artikulovať, produkovať reč a vyjadrovať sa. Druhým rozhodujúcim objavom bolo zistenie nemeckého neurológa O. Wernickeho 1874, že v blízkosti Brocových centier sa nachádzajú iné centrá, ktoré prednostne zodpovedajú za porozumenie hovorenej reči a za obsahovú zložku rečového prejavu. P. Broca a O. Wernicke položili vedecké základy teórie o vzťahu mozgovej činnosti a reči, vrátane jej symbolického prepisu do grafických znakov. Okrem toho už v tom období vo svojich prácach Wernicke, Heuer a iní bádatelia použili pojem psychomotorika, t.j. pojem spájajúci psychické a fyzické funkcie.

Znížená schopnosť hovoriť alebo rozumieť hovorenej reči následkom poškodenia príslušných mozgových centier v čase už normálne vyvinutej reči sa označuje ako afázia. Anglický neurológ H. C. Bastian písal o afáziách už v roku 1869, ale bližšie sa nimi nezaoberal. Táto oblasť skúmania zostala vyhradená A. Kussmaulovi, významnému nemeckému internistovi, ktorý ako prvý v roku 1877 použil termín „slovná slepota" u pacientov, ktorí napriek primeranej inteligencii, dobrému zraku a niekedy i neporušenej reči neboli schopní čítať. Obdobnú stratu schopnosti v oblasti sluchového vnímania označil Kussmaul ako „slovnú hluchotu". Sám usúdil, že ide o poruchy, ktoré sú odlišné od bežných afázií.

Iní autori pripisujú zásluhu O. Berkhanovi, praktickému lekárovi, ktorý v roku 1885 napísal štúdiu o poruchách reči. V nej sa zmieňuje o poruchách čítania a pravopisu už v zmysle dnešnej dyslexie a dysortografie. Z uvedených skutočností vyplýva, že ťažkosti s čítaním boli prvou formou špecifických porúch učenia, ktoré boli popísané ako prvé.

Vlastný objav vývinovej dyslexie bol anglickou záležitosťou, ku ktorému došlo nezávisle na sebe hneď na niekoľkých miestach súčasne v roku 1896. Zaslúžili sa o to traja zdravotnícki pracovníci. Jedným z objaviteľov bol P. Morgan, praktický lekár, ktorý ako prvý popísal prípad chlapca a nazval jeho poruchu „vrodená očná slepota". Druhým bol úradník zdravotnej služby J. Kerr, ktorý v príspevku o školskej hygiene sa zmieňuje o žiakoch, ktorí trpia slovnou slepotou. Tretím bol dr. J. Hinshelwood, očný chirurg z Glasgowa. V roku 1900 J. Hinshelwood uverejnil svoju prvú monografiu o vrodenej slovnej slepote. Problematike špecifických porúch čítania zostal verný aj naďalej a v roku 1917 napísal svoju druhú monografiu, ktorá bola významným medzníkom anglického výskumu. Význam monografie spočíval v tom, že zhrnula všetky doposiaľ známe poznatky z tejto oblasti bádania. Hinshelwood vo svojej práci položil prvé solídne základy pre ďalší výskum. Na podkladoch ním zozbieraného materiálu sa dokázalo, že existuje niečo také ako vývinová dyslexia. Bol popísaný jej klinický obraz a naznačené možné príčiny. Ako možné príčiny Hinshelwood uviedol jednak hereditárne a jednak príčiny súvisiace s poškodením mozgového tkaniva v raných štádiách vývinu a dokonca podal návrh na terapeutické opatrenia.

J. Hinshelwood zároveň upozornil na dve závažné okolnosti, ktoré určili smer ďalšieho bádania:

1.   že sa častejšie vyskytujú podobné prípady v tej istej rodine
2. že sa príznaky porúch čítania u detí v mnohom podobajú príznakom pozorovaných u dospelých po určitých lokálnych poraneniach mozgu, z čoho sa usudzuje spojitosť s anomáliami mozgu.

Na základe Hinshelwoodovych zistení sa sformovali dva smery po ktorých sa uberalo ďalšie pátranie po príčinách dyslexie.

Predstavitelia prvého smeru sa súhlasne prikláňali k lokalizačnej teórii a hľadali určité miesto v mozgu, v ktorom je centrum schopnosti čítať a ktoré v prípade vývinovej dyslexie by bolo poškodené buď v predškolskom veku, alebo postihnuté vrodeným nedokonalým vývinom. V tejto súvislosti sa uvádzal gyrus angularis - ľavá hemisféra.

Druhý smer uprednostnil „rodinný" výskyt - teda dedičnú spojitosť dyslexie a pokúsil sa odhaliť genetické zákonitosti. Zástancom tejto koncepcie bol aj „otec dyslektikov" Samuel T. Orton.

Po roku 1917 však výskum v tejto oblasti opustil Anglicko a presťahoval sa do USA a Škandinávie. Tým skončila prvá historická etapa vedeckého štúdia dyslexie. Na položené základy výskumu špecifických porúch učenia nadviazala nasledujúca etapa dejín špeciálnej pedagogiky.

Súčasťou prvej etapy bol priekopnícky prínos MUDr. Antonína Heverocha, vtedajšieho docenta chorôb nervových a duševných. MUDr. Antonín Heveroch zrejme sledoval literatúru francúzsku, nemeckú a nie anglickú a tak objavil vývinovú dyslexiu v Čechách úplne samostatne a nezávisle na zahraničných zdrojoch, aj keď o niekoľko rokov neskôr ako jeho anglickí kolegovia. V roku 1904 A. Heveroch uverejnil článok „O jednostranné neschopnosti naučiti se čísti při znamenité paměti", v ktorom definoval dyslexiu, jej príčinu hľadal v zmysle najnovších poznatkov v rečovej oblasti ľavej hemisféry a na pedagógov sa obrátil s výzvou, aby si všímali podobné prípady. Napriek časovému oneskoreniu jeho objav nezostal o nič pozadu, pretože svojich zahraničných kolegov predstihol v psychologickej a neurologickej interpretácií. Konštatovanie, že ide o neschopnosť naučiť sa čítať a písať inak normálneho dieťaťa je osobným a najdôležitejším Heverochovým prínosom.

     V roku 1925 vyšla práca O. Chlupa „Význam duševných projevů u detí méně schopných", ktorá ako jedna z prvých pojednávala o vedeckom výskume detskej dysgrafie, dysortografie a dyslexie.
     Nápravou špecifických porúch čítania sa vo väčšom rozsahu začal zaoberať dr. J. Langmeier v roku 1952 v Detskej psychiatrickej liečebni v Havlíčkovom Brode. Táto liečebňa neskôr bola presťahovaná do liečebne v Dolních Počernicích a na dlhú dobu sa stala jediným nápravným a metodickým strediskom pre otázky dyslexie. V tej dobe na európskom kontinente malo podobný systém nápravnej starostlivosti len Dánsko a Švédsko.
     Po tomto krátkom odbočení do staršej a novšej českej histórie opäť sa vraciame na pole svetového skúmania špecifických porúch učenia. Počas prvej štvrtiny 20. storočia sa záujem sústredil na špecifické poruchy čítania a v tomto obore získala vedúce postavenie americká odborná literatúra. Odborníci v mnohých krajinách dospeli k záveru, že o defekte, ktorý tak závažne ohrozuje školskú dráhu dieťaťa a vedie k závažným psychologickým a spoločenským komplikáciám, detskí lekári vedia len tak málo a učitelia takmer nič.
     V roku 1925 americký neurológ dr. Samuel T. Orton navrhol prvú teóriu o tom, ako vznikajú špecifické poruchy čítania, v ktorej veľký dôraz kládol na vplyv dominancie jednej mozgovej hemisféry nad druhou.
     Samuel T. Orton (1879 - 1948) bol predstaviteľom smeru, ktorý doteraz významne ovplyvňuje klinickú prax a teoretické uvažovanie v tejto oblasti skúmania. Pod inšpirujúcim vplyvom Ortonových myšlienok boli vypracované prvé metódy nápravy jeho asistentkami Gillinghamovou a Stillmanovou, ktoré patria v anglicky hovoriacich štátoch k najrozšírenejším a sú základom rôznych korekčných a modifikačných postupov.
     Ortonovi bývalí žiaci založili Ortonovu dyslektickú spoločnosť, aby uviedli myšlienky svojho veľkého učiteľa do širokej praxe. Táto spoločnosť vyvíja mnohostrannú činnosť v oblasti osvety, organizácie nápravných opatrení, ale aj v podpore výskumných projektov. Je najvýznamnejším činiteľom na tomto poli v USA a združuje značné množstvo odborných pracovníkov aj z iných krajín.
V 30-tych rokoch sa ohlásil ďalší smer, ktorého stúpencami boli predovšetkým pedagogickí psychológovia. Výskumy psychológov poukázali na to, že na procese čítania sa zúčastňuje celý rad mentálnych funkcii a prejavy poruchy majú individuálny charakter. Významným prínosom do tejto odbornej diskusie prispeli práce A. Bronnerovej a L. Hollingworthovej. Skúmaný problém uzavreli tým, že jednotlivé prípady špecifických porúch sa líšia od seba stupňom a nie podstatou. Okrem toho u značnej časti detí s poruchou pravopisu dôležitú úlohu zohrávajú aj iné príčiny, akými sú prostredie a motivácia.
     Práve v týchto názoroch badať základ toho, čo neurológovia označili ako „inváziu sociológov a školských psychológov" a čo v skutočnosti otriaslo pojmom špecifickej dyslexie, ktorý bol do tej doby budovaný výhradne lekármi podľa modelu organickej poruchy alebo choroby. Do otázok príčin poruchy bolo vnesené nové multifaktoriálne hľadisko. Začalo sa uvažovať, že nie jedna alebo niekoľko špecifických príčin vedie k poruche čítania, ale ide dokonca o súčinnosť veľkého množstva nepriaznivých vplyvov resp. faktorov.
K najvýznamnejšiemu prínosu došlo v oblasti praktickej nápravy - korekcie poruchy. Ukázalo sa, že pri odbornom didaktickom postupe je možná náprava. Avšak pre jednotlivé prípady je nutné nápravné metódy špeciálne upravovať.
V priebehu tohto obdobia boli popísané aj iné formy špecifických porúch učenia, ale neboli presnejšie vyšpecifikované. V roku 1939 dr. Alfred Strauss a dr. Heinz Werner publikovali popis dieťaťa so širokým stupňom porúch učenia. Títo páni zdôraznili variáciu týchto problémov a nutnosť individuálneho pohľadu na každé dieťa za účelom odhalenia jeho špeciálnych vyučovacích potrieb.

V USA boli oficiálne uznané špecifické poruchy učenia v roku 1967 a zvláštne podmienky pre deti s týmito ťažkosťami tvorili podstatnú súčasť špeciálnopedagogických opatrení. V roku 1977 sa dosiahol bod zlomu, kedy v USA bol schválený zákon (Public Law) 94-142, ktorý zaistil práva amerických detí so špecifickými poruchami učenia. U nás práva detí so špecifickými potrebami resp. práva integrovaných detí sú zahrnuté v Antidiskriminačnom zákone. V Čechách už v roku 1962 vznikla prvá trieda pre deti s poruchami čítania v škole pri Detskej fakultnej nemocnici v Brne. V roku 1971 vznikla dyslektická škola na úrovni prvého stupňa v Karlových Varoch. V rámci legislatívy špecifické poruchy učenia vstúpili do zákonov celospoločenského dosahu ešte v rámci Československa v roku 1986 ako „Metodický návod pro hodnocení a klasifikaci žáků se specifickými vývinovými poruchami učení a chování a žáků ve vyrovnávacích třídách" vydaný Ministerstvom školstva. Na Slovensku koncom 60-tych rokov 20. storočia problematikou špecifických porúch v oblasti matematiky sa zaoberal L. Košč a v tom čase mu vyšli aj prvé práce o dyskalkúlií. V susednom Poľsku v roku 1991 bola založená Poľska dyslektická spoločnosť so sídlom v Gdaňsku. Z krajín bývalého Sovietskeho zväzu najväčší záujem a pozornosť o problematiku špecifických porúch učenia a ich terapiu je zaznamenaný v Litve.

Problematika porúch učenia je dodnes ako problematika medicínska, ale predovšetkým ako pedagogický problém stále otvorená.. Počet vykazovaných detí postihnutých poruchami učenia v školách nebezpečne narastá. Napriek pokrokom v diagnostike a terapii špecifických porúch učenia, problémy s čítaním a písaním sú prakticky celoživotnou záležitosťou. Treba konštatovať, že úspechy dosiahnuté v terapii sa merajú schopnosťou dieťaťa príznaky kompenzovať, ako samotnú dysfunkciu úplne odstrániť. Dosiahnutý výsledok záleží jednak od stupňa ťažkostí, ako aj vhodne zvolenom postupe a programe nápravy. 

Pedagogika detí s poruchami učenia predstavuje jeden z najmladších odborov špeciálnej pedagogiky u nás, pretože tejto heterogénnej skupine detí sa donedávna nevenovala samostatná pozornosť. 

Špecifické poruchy učenia sa premietajú hlavne do roviny komunikácie a dorozumievania. Je veľmi dôležité, aby sme všetci dokázali medzi sebou komunikovať a vzájomne si porozumieť, aby sme vedeli pozorne načúvať problémom iných a zároveň mali pochopenie pre ich starosti. Pri tejto príležitosti želajme si, aby škola popri svojej vzdelávacej funkcii sa stala miestom, kde každý žiak nájde uplatnenie, ústretovosť, vzájomné porozumenie a úctu.

Vypracovala : Mgr. Kohútiková Tatiana, Špeciálny pedagóg, DIC vo Zvolen

Použitá literatúra:

1.      Jirásek, J.:  Matěček, Z., Žlab, Z.: Poruchy čtení a psaní. Praha, SPN 1966
2.      Kaprová, Z.: O problémech žáků s poruchami učení a cestách k jejich řešení.
                           Praha, Tech  - Market 2000
3.      Matějček, Z.: Vývinové poruchy čtení. Praha, SPN 1978
4.      Matějček. Z.: Dyslexie. Specifické poruchy čtení. Praha, H+H 1993
5.      Vašek, Š.: Základy špeciálnej pedagogiky. Bratislava, Sapientia 2003